Naoko

Z hmly prediera sa rad ostrých svetiel,

starý pán sa rozmachne tam s paličkou,

vraj vyriekli už nemilý mu ortieľ,

a ja dívam sa naň s takou malou dušičkou.

Mraky na nebi sa rozpŕchli,

a v tom zhluku chaosu sa nadýchnuť skúšam,

smog, prach a dusivá horúčava agóniu urýchli,

tu človek bez duše mŕtvo leží sám.

Jeden krátky povraz k záchrane tu stačí,

svoje srdce na podnose ti donesiem,

keď tá trpkosť na okraj podlosti ma tlačí,

a k výškam tým ďalekým svoju myseľ povznesiem.

Už utíchlo to pouličné besnenie,

keď do šera vraciam sa s modlitbou na perách,

opäť začínam sladké to blúznenie,

vo svete chimér, v tých neznámych ti sférach.