Osamelé bytie duše

Keď dotyky zdajú sa byť tak vzdialené,

keď slová básne vždy len klišé sú,

keď minulé chvíle sú teraz nemenné,

keď i ten život stráca svoju noblesu.

Vtedy do očí mi spadne smútok rovno z oblakov,

a na tvár neviem viac nasadiť si ružové okuliare,

vtedy zdieľam ten svetobôľ všetkých tulákov,

a vôkol mňa veci zdajú sa byť popolavé.

Vtedy už netúžim po mámivých obrázkoch,

čo faloš a sklamanie mi iba prinášajú,

vtedy šťastie visí nám na tenulinkých vláskoch,

a túžby či sny sa k nebu vznášajú.