11. septembra 2013

Pár hodín samoty

Odbilo dvanásť
a na moje banálne bytie
s riadnou dávkou pohŕdania
bolestne zazrela samota.
Úškrn v pote tváre
skrz sĺz plný šíry oceán,
dovoľ mi vypočuť si, ó mocný svete
čo povedať mi má
združená učená porota.
Som len prach,
čo sadne na hŕbu
nečítaných kníh
a vstane na povel tvojej ráznej ruky
keď odrazu hráš sa na tesára,
vyrývajúc doň svoje domnelé povely.  
Nuž vstanem, ako slušnosť káže
a presuniem sa na biele vrcholky
chladných hôr
odkiaľ tak krásne vidno na útesy.
Láka ma len tak sa spustiť
z výšky a rozptýliť dušu
do sveta.
V kope tvojich nepísaných pravidiel
sa topím a zas mi uniká tá tvoja
elegantne odetá maketa.
Máš tendenciu svoje príbehy
prikrášliť a na ich pestrosť
využiť i básnický inotaj.
No tentokrát napovedám ja:
„Celé údolie ti zaprášim!“,
tak lacná je moja odveta.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára