Pár hodín samoty

Odbilo dvanásť

a na moje banálne bytie

s riadnou dávkou pohŕdania

bolestne zazrela samota.

Úškrn v pote tváre

skrz sĺz plný šíry oceán,

dovoľ mi vypočuť si, ó mocný svete

čo povedať mi má

združená učená porota.

Som len prach,

čo sadne na hŕbu

nečítaných kníh

a vstane na povel tvojej ráznej ruky

keď odrazu hráš sa na tesára,

vyrývajúc doň svoje domnelé povely.  

Nuž vstanem, ako slušnosť káže

a presuniem sa na biele vrcholky

chladných hôr

odkiaľ tak krásne vidno na útesy.

Láka ma len tak sa spustiť

z výšky a rozptýliť dušu

do sveta.

V kope tvojich nepísaných pravidiel

sa topím a zas mi uniká tá tvoja

elegantne odetá maketa.

Máš tendenciu svoje príbehy

prikrášliť a na ich pestrosť

využiť i básnický inotaj.

No tentokrát napovedám ja:

„Celé údolie ti zaprášim!“,

tak lacná je moja odveta.